Dario Fo, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1997), dramaturg, herec, režisér a spisovateľ, maliar a nahranejší súčasný taliansky autor divadelných hier oslavuje v týchto dňoch okrúhle 90-te narodeniny.
„Aký hurhaj, aký chaos. Akoby sa nikto nikdy nedožil 90-tky.. Na mňa to žiaden dojem nerobí. Každý sa pýta, ako sa cítim.. Čo mám povedať? Keď sa ich dožijete, zistíte to aj vy. Čo sa týka mňa, neviem sa dočkať, kedy bude piatok,“ komentuje Dario Fo svoje jubileum, ktoré oslávi vo štvrtok 24. marca.
Jeho legendárnu hru Mistero buffo, inšpirovanú biblickými motívmi, uviedli slovenské divadlá prvýkrát v roku 1995. Hra sa zrodila v roku 1969 ako otvorené predstavenie, ktoré sa zakaždým trochu aktualizuje a mení. Dario Fo, autor, herec a sólový interpret zvláda hrať viaceré roly súčasne, a to len zmenou výrazu tváre a tónu hlasu. Prostredníctvom dlhého monológu predkladá epizódy zo života Krista, do ktorých začleňuje falošné scénky z Evanjelia a rôznych starodávnych textov. Pôvodný titul mistero je myslený ako stredoveký zázrak, predstavenie zázrakov zo života Ježiša, ktoré hrávali ako improvizované divadlo stredovekí herci. Prídavné meno buffo (smiešny, komický, zábavný) zas označuje zábavný charakter predstavenia. Dario Fo napísal text v grammelote, čo je divadelný jazyk odvodený z tradície commedie dell´arte, ktorý napodobňuje rytmus a intonáciu skutočnej reči. Základom pre jeho vytvorenie bol pádsky dialekt, nárečie používané obyvateľmi pádskej nížiny.
Z pohľadu autora ide o pokus predstaviť, ako mohol reagovať bežný človek pred 2000 rokmi na javy, ktorých protagonistom bol Ježiš. Cieľom je zároveň aj pranierovať prostredníctvom satiry podrobenie ľudu cirkvi. Cirkev je označená ako inštitúcia, ktorej cieľom je manipulovať masy, aby získala peniaze a moc. Ústrednou postavou, ktorá spája všetky príbehy, je potulný komediant giullare, prostredníctvom ktorého Fo transformuje hnev ľudí na rozličné nespravodlivosti v grotesku. Potulný komediant – Dario Fo, za týmto cieľom prepracoval príbehy z Evanjelia, ako sú svadba v Káni Galilejskej, vraždenie neviniatok, opití anjeli s Magdalénou, nahnevaný Ježiš, vojaci chvastúni a pod. Príbehy rozpráva nie z pohľadu oficiálnej historiografie, ale tak, ako ich videl ľud.
Fo uvádza jeden z najznámejších príbehov z Evanjelia, Vzkriesenie Lazara, pohľadom jednoduchého človeka z ľudu. Tento pohľad však mení nadprirodzený jav na obyčajné predstavenie. Nie je to Ježiš, ktorý znižuje duchovnú kvalitu zázraku, ale práve dav, ktorý sa mu prizerá. Sú to obyčajní ľudia, čo sa prišli pozrieť na svätca, ktorý vzbudzuje zvedavosť ľudu svojimi nadprirodzenými schopnosťami. Na tomto základe nájdeme v texte všetky klišé moderných predstavení, prenesených do Palestíny 2000 rokov dozadu. Výsledkom je ostrá satira. Ľudia prichádzajú preto, že sú zvedaví a chcú byť pri tom, nie z dôvodov náboženských, či duchovných. Na scénu vystupujú postavy hlupákov z ľudu, ktorí majú vždy ku všetkému čo povedať:
– sťažujú sa na tých, čo sa tlačia alebo sa postavia dopredu, aby lepšie videli,
– dajú sa do rozhovoru s tými, čo im stoja po boku,
– uzatvárajú stávky, či je možné uskutočniť zázrak alebo nie,
– a nakoniec si ani neuvedomia, že v tom virvare okolo im niekto ukradol kapsu.
Na záver malá ukážka:
Prepáčte, toto je ten cintorín, kde budú oživovať Lazara?
– Áno, toto je on.
– Aha, dobre.
– Moment, desať grošov ak chcete vojsť.
– Desať grošov?
– Tak teda dva.
– Dva groše? Lotor, a za čo?
– Pretože ja strážim cintorín a vy ostatní, čo prichádzate, mi len všetko pošliapete, ničíte ploty, šliapete po tráve, a preto mi musíte nahradiť všetky škody a nepríjemnosti, čo mi spôsobujete. Dva groše, alebo nič neuvidíte.
– Dobre! Ty si teda ale pekný chytrák!
– Dva groše, aj vy ostatní, nezáleží na tom, že máte deti, aj ony sa pozerajú.
Dobre, dobre, pol groša. Zlez z toho múra, nešťastník! Chceš vidieť zázrak zadarmo, lišiak jeden! Platí sa, to si nevedel?! Dva groše… nie, ešte si nezaplatil. Dva groše, aj vy dva groše, ak chcete vojsť dnu.
Fotografia prevzatá z: corriere.it