Ak áno, pravdepodobne vám nie je neznámy sicílsky komisár Salvo Montalbano, protagonista detektívnych románov z pera Andrea Camilleriho. V roku 1994 vyšla v Taliansku prvá kniha úspešnej série La forma dell’acqua (Tvar vody), neskôr nasledovaná mnohými ďalšími titulmi. Úspechu knižnej série výrazne pomohla aj televízna adaptácia s Lucom Zingarettim v hlavnej úlohe.
Salvo Montalbano je policajný komisár, ktorý sa snaží realizovať svoje ideály o spravodlivosti v srdci Sicílie. Muž, ktorý vedie obyčajný život, bezúhonný policajt, so snúbenicou v ďalekom Janove a s tromi veľkými vášňami: dobré jedlo, kvalitné pitie a zaujímavé knihy. Je úprimný a čestný, vždy pripravený brániť slabších, ale aj náladový a domýšľavý. Má svoje chyby a prednosti, je skrátka ľudský. Miluje svoju prácu, neznáša byrokraciu a neplodné vyšetrovacie metódy, nepodrobuje sa mafii. Nasleduje svoju intuíciu, ktorá je jedným z jeho najväčších darov. Je šikovný herec, keď je to potrebné, vie blufovať. Zároveň je aj skromný, na rozdiel od svojho zástupcu, ambiciózneho Augella. Nezáleží mu na kariére a povýšení, ak by šlo ruka v ruke s kompromisom s jeho ideálmi. Svetu násilia a krutosti čelí so zbraňami ako je dôvtip, humor a neraz aj súcit.
Camilleri umiestnil dej svojich príbehov do fiktívneho mestečka Vigàta na Sicílii. Tento fakt sa páči čitateľom, ale menej už literárnym kritikom, ktorí jeho zobrazenie Sicílie často považujú za pohľadnicové a stereotypné, bez schopnosti dotknúť sa jej reálnych problémov. Mafia je u neho okrajová téma, respektíve nie je príčinou zločinov. Motívmi sú častejšie peniaze, vášne, osobná pomsta. Camilleri jednoducho nepovažuje za správne vyzdvihovať mafiu na literárnu úroveň. Mafiou sa má zaoberať polícia, karabinieri, prokuratúra, a nie knihy, ktoré ju zbytočne romantizujú.
Jazyk
Camilleri je skvelý rozprávač a jazyková stránka má v jeho knihách nezanedbateľný význam. Často pracuje s nárečím, ale skôr než verný prepis sicílskeho dialektu používa akúsi zmes spisovnej taliančiny a ľudovej sicílčiny, ktorá dodáva rozprávaniu osobitý ráz a kolorit a humorný nádych. Sicílsky dialekt využíva predovšetkým v dialógoch, na nich je vystavaný celý príbeh. Kontrast spisovnej taliančiny a nárečia navyše slúži na lepšiu charakteristiku postáv. Je teda zrejmé, že preklad jeho diel do iných jazykov je ťažkým orieškom. O jazykové narážky, dvojzmysly, či dialektové konotácie, na ktorých sa z veľkej časti zakladá pôvab a humor originálu, musí byť preklad do jazyka, ktorý nemá dialekty, zákonite ochudobnený. A možno to je dôvod, prečo v slovenskom preklade nevyšla zatiaľ žiadna Camilleriho kniha a jeho fanúšikovia u nás sa musia uspokojiť s televíznym spracovaním Montalbanovych príbehov.